Let cez Frankfurt ubehol rýchlo. Nevedel som prestať čumieť z okna keď sme boli nad Grónskom.
Vystúpili sme celkom svieži, batožina prišla tiež. Už letisko je samá zeleň, voda, drevo, kameň. Postavili sme sa do radu na imigračnom oddelení, aby sme dostali skutočné víza a pracovné povolenie. Všetci úradníci boli mladí, milí a usmiati. Žiadne problémy, papier sme dostali. Išli sme na sky train a nejak sme sa dotrepali na hostel. Dokopy sme mali asi 60kg batožiny.
Prvých 6 nocí sme spali v hosteli na kraji starého China townu. Najviac sme nechápali čínskym obchodom kde mali sušené úplne všetko. Nechcem vedieť čo z toho varia.
Keďže v hosteli moc nefungoval internet, tak sme chodili na dvojhodinové kávy do miestnej Waves Coffee.
Potrebovali sme si v prvom rade nájsť ubytovanie, a to bez internetu dnes už asi nejde. Ešte predtým sme absolvovali zopár nutností. Najdôležitejšie číslo je SIN - social insurance naumber, sociálne poistenie. Bez toho asi ani neexistujeme. Potom sme si vybavili niečo ako občiansky - BCID. To je dobré mať aby sme nemuseli všade nosiť pasy. Až po týchto krokoch sme si mohli vybaviť kanadské telefónne čísla. Ešte sme si založili spoločný účet v banke CIBC. Bankár nám poradil nech nemeníme eurá u nich v banke, ale nech ideme do nejakej vekslárne. A tak sme nejakou náhodou našli veľmi dôveryhodne vyzerajúcu záložňu/zmenáreň s obsluhujúcim Iráncom a doniesli tam v hotovosti 9000 EUR. Mal kurz 1,35 a v banke mali asi 1,22. No nekúp to.
Keďže sme teda už mali mobily, tak sme začali hľadať bývanie na zvyšok pobytu. V inzerátoch je bordel, niektoré su asi len spam, niektoré sú už neaktuálne, ale väčšina mi ani nebrala telefón. Na druhý deň aktívneho hľadania sme našli byt v North Vancouveri za krásnych $895 a hneď sme sa s majiteľom Ilyom dohodli. Starší Rus so ženou Zsuzsi z Rumunska robí finančného poradcu a asi robí biznis s bytmi. Z hostela, kde na náš číhali šváby, sme vypadli o deň skôr ako sme mali zaplatené a presťahovali sa. Parádny prízemný byt pod kvitnúcimi čerešňam s presklenou obývačkou, mäkkými kobercami a prehistorickými spotrebičmi. Najmä sporák vyzerá ako kozmická loď.
Sú tu asi všetky národnosti, ale najviac je aziatov, a teda hlavne Číňanov. Prvá výhoda je, že tu nikto na nikoho nezazerá, ak vyzerá nejako ináč lebo každý je iný. Druhá je, že sú tu reštaurácie všetkých národov. Už sme skúsili mongolskú, etiópsku, indickú a chystáme sa na iránsku.
Posledné tri dni len kupujeme nevyhnutné blbosti do bytu ako nábytok, príbory, taniere, vysavač, žehličku a podobne. Keďže ľudí ako sme my je tu veľa, tak obchodov s použitými vecami je dosť. Najlepší nákup sme spravili v thrift store na Broadwayi kde sme povyberali šálky, taniere, nože, plech na pečenie, žehličku a neviem ešte čo. Predavač na to pozrel a vypýtal si 7 dolárov. Hral tam dobrý blues. Všade bolo milión fascinujúcich starých vecí. Ešte sa tam vrátime.
Všteci sú tu neuveriteľne ústretoví. Tri razy sa nám stalo, že sme len vytiahli mapu z batoha a už sa zastavovali ľudia, že či nepotrebujeme pomoc. Úradníci sú nepochopiteľne milí. "Čau Radoslav, ako sa máš? Kam ti pošleme ten občiansky? Nemáš ešte byt? Nevadí, pošleme to na hostel." Ilya mi podrobne vysvetľoval kde mám čo kúpiť, kde je posilka, knižnica, kde je výborná čína, kde sa dá chodiť na kurzy angličtiny zadarmo. Mexičan Rigo, čo nám bol zapojiť internet, si hneď vypýtal moje číslo, že nás vezme na turistiku lebo vie aké ťažké je začať žiť keď tu nikoho nepoznáš. Zoznámili sme sa so Slovenkou Barborou, ktorá sa snaží nájsť Zuzke záhradkársku prácu. Každý pri vystupovaní z autobusu vodičovi nahlas poďakuje. Ten zase naoplátku každého nastupujúceho pozdraví, poďakuje, keď mu ukáže lístok, spýta sa ako sa máš. Snažím sa nahovoriť si, že na Slovensku je to rovnaké, ale asi nie je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára