nedeľa 23. marca 2014

Ako sa v Kanade podáva daňové priznanie pre daň z príjmu

Minulý týžden sme podali daňové priznanie za 2013 a šlo to ako po masle. V Kanade musí podať daňové priznanie každý. Ak si bol celý rok len zamestnanec, tak je to ľahké. Ja som okrem toho bol aj niečo ako živnostník (self-employment), ale tým sa to celé nijak neskomplikovalo.

Na konci roka, alebo zamestnaneckého pomeru, dostane každý zamestnane formulár T4, ktorý vyzerá presne takto. Takže povedzme, že si robil pre dve firmy. Najprv nejaké záhradkárstvo a potom v kaviarni. Takže by si mal mať v rukách dva T4 papiere. Ak nie, tak volaj šéfovi nech ti to pošle.

Jedna možnosť je zaplatiť si účtovníka a nechať to celé spraviť jemu. To stojí asi $100. Ja som si zohnal fajnový program TurboTax. Môžete si ho napríklad kúpiť a použiť ho viacerí. Potom to je už len nuda. Program sa pýta otázky a ty len vypĺňaš. Odmaľuješ čo máš v tých T4kách. Pre nás IECčkárov je dôležité vyplniť dátum príchodu (prípadne odchodu) do Kanady. To ovplyvňuje výsledok. A ešte sa dajú odpísať lístky na hromadnú dopravu, ale musia byť minimálne mesačné.

Ak si živnostník, tak tam to môže byť zložitejšie, ale ja som nezarobil dosť na to aby som musel začať platiť GST (goods and services tax). Čiže vlastne som len do TurboTaxu nahodil koľko som vyfaktúroval, odpísal si časť nájomného a to je celé.

Na konci celého procesu TurboTax elektronicky odošle daňové priznanie a je to. Do 10tich dní príde do schránky obálka s výsledkom. Buď platíš alebo dostaneš. Ono celé toto daňové priznanie je troška o ničom lebo daňový úrad už dopredu vie koľko máš platiť. Čiže ty tam môžeš napísať čo chceš. Ak je to zle, tak v tej obálke príde, že čo je zle a ako si to máš opraviť. Takže špekulanti moc nenavymýšľajú. Pri živnosti je priestor na sebarealizáciu pre tvorivých účtovníkov väčší, ale ak si odpíšeš napríklad dovolenku na Havaji ako služobnú cestu, tak úrad sa v tom môže začať vŕtať.

Ešte k tej živnosti. V Kanade môže každý vystaviť faktúru a netreba sa na to nikde registrovať. Registrácia je potrebná kvôli GST ale kým si nezarobil $30000, tak netreba robiť nič. Čiže ak máš biznis plán a niekoho kto by od teba niečo kúpil, tak len vytlač faktúru a je to.

Ak sa ti elektronické podávanie daňového priznanie nepáči lebo nie je dosť hipsterské, tak skoč na najbližšiu poštu po oldschool papierové formuláre s brožúrkami ako to vyplniť. To už nie je taká malina, políčok je tam dosť.

To, že či na konci platíš alebo dostaneš závisí od toho koľko za teba platil zamestnávateľ počas toho ako si u neho pracoval. Netuším ako to funguje ale je v tom zjavne bordel, lebo tých daňových priznaní som urobil pár a niektorí platili viac ako mali a iní menej. Čiže z výplaty strhávali menej alebo viac ako mali. Na konci ti ale zostane rovnako, lebo ten rozdiel sa podaním daňového priznania dorovná. Ak máš napätý rozpočet, tak treba rátať s oboma možnosťami.

V Kanade je progresívna daň. Čiže čím viac zarobíš, tak tým väčšie percento s platu odvedieš. Tu je tabuľka. Navyše sa to komplikuje tým, že sa platí federálna (kanadská) a ešte aj štátna daň (napr. britská kolumbia). Platia sa ešte aj odvody do sociálnej. Na nete sú kalkulačky, ktoré pômožu odhadnúť koľko ti nakoniec zostane.

pondelok 2. decembra 2013

Radosť z nešťastia

Teším sa, že ma vyhodili. Nová práca je lepšia. Oveľa lepšia. Vlastne som o takej práci ani nesníval. Presne kvôli takejto robote som šetril každý jeden cent od kedy sme sem prišli. Len aby som mohol po príchode na Slovensko čo najdlhšie robiť to, čo robím teraz. A ešte ma za to aj platia. Hmm. Po večeroch som sa učil Scalu, Linux, Play Framework, Amazon Web Services, robil som kurzy, išiel na zopár miestnych prezentácii. Len tak, lebo ma to bavilo, ale nevidel som v tom nejaké uplatnenie. A potom som prišiel na pohovor kde sa zistilo, že potebujú presne to, čo som vymenoval. Presne to isté. Ešte aj tie isté kurzy robia. Dokonca sa pozreli na moje open source projekty na GitHube a mali na ne nejaké otázky. Myslel som si, že sa mi sníva. A aby to nebolo všetko, tak ma prijali ako kontraktora, čiže aj dovolenky môžem mať koľko chcem. Založil som niečo ako živnosť. Stačil jeden telefonát a aj ten bol zbytočný. Zaregistrovať sa treba až po prvých zarobených $30000. V Kanade môže každá fyzická osoba vystaviť faktúru.

Firma kde pracujem patrí pod Dominion Enterprises. Teraz robím stránku boats.com. Babrem sa lodičkami. Šéf je vymakaný biely juhoafričan s holandským menom. Typické. Kolegovia sú dosť exoti zozbieraní z celého sveta. Tiež Vancouversky typické. Navyše sa tu silne využíva Google Hangout a aj samotný náš programátorský team je roztrúsený po planéte. Vancouver, Seattle, Rio de Janeiro, Norfolk, Toronto. Dvaja kolegovia za počítačmi nesedia ale stoja. Celý deň. Vraj im je to tak lepšie. Máme kvalitný stolný furbal a každý piatok ráno sa robia wafle. Je oficiálne zakázané pracovať viac ako osem hodín denne. Ešte som nevidel ani náznak nejakej ostrejšej výmeny názorov. Som zvedavý ako sa to bude ďalej vyvíjať.

Alanovi medzičasom definitívne zomrel Mercedes. Odpadol mu výfuk a už sa asi do neho neoplatí dať ani cent. Kúpil si novú Hondu Civic a teší sa. Aj barle sa mu tam zmestia. Včera sme boli v miestom pajzli Rusty Gull zapiť maratón. Vancouverský pajzel to nie je ako Vanesa alebo Sedliak. Skôr pajzel ako Irish pub. Ešte aj to reggae tam bolo naživo. Ale roznášať pivo v litrových plastových džbánoch je fakt sedlácke.

Do Seattlu sme vyrazili v sobotu na obed spolu s Matejom, Dankou a jeden a polročným milým hajzlom Vincom. Pol roka počúvam akí sú americkí pohraničníci drsní a oni si tam po sebe hádzali papierové guličky. Trocha sme sa prešli po meste, navštívili slávny Public Market a samozrejme prvý Starbucks. Zuzka s Matejom vyštartovali na polmaratón ešte za tmy o pol ôsmej, ja o 45 minút neskôr na celý. Pred štartom nám dievčina krásne zaspievala hymnu. Celkom ma to dojalo. Možno by bol aj náš národ troška veselší keby sme mali hromy a blesky v dure (a 7/8 takte).

Beh sa ale vyvíjal skôr smutnejšie. Vybehol som sťaby laň tempom asi o 10 sekúnd na km rýchlejším ako som chcel. Však prečo nie. Najprv hore, potom dole, hore na most, tunel. Zase most, ale už s vetrom, nazad cez most. Potom úplne na koniec sveta popri mori a zase nazad. Keď som konečne začal cítiť, že už chvíľu bežím, tak sa cesta začala dvíhať. A sakra. Išla aj dole, ale potom zase hore a riadne. Proste do cieľa som došiel s pár sekúnd horším časom ako som mal pred rokom v Košiciach. Ešte aj v cieli mi jedna teta povedala, že vidí smútok v mojich očiach. Ale aby som sa potešil, tak som trocha poprekrúcal výsledky. Víťaz mal čas 2 hodiny 37 minút, čo je o 20% horší čas ako mal víťaz v Košiciach. Čiže dá sa celkom reálne predpokladať, že trať je o 20% ťažšia. A teda ak by som s rovnakým úsilím bežal teraz v Košiciach, tak by som mal 3 hodiny 19 minút! No. Ehm. Lenže mám 3:50. Nič to. Nabudúce. Zuzka sa zlepšila o 3 minúty a to moc nebehala. Takže vlastne sa zlepšila ešte viac ako ja.

Pred chvíľou som kúpil letenku Zuzkinej sestre. Príde na mesiac v januári. Plán je ísť s Alanom a Simonou stanovať na Havaj. Uvidíme, čo z toho bude. Alan má veľa práce s festivalom. Ale Havaj je Havaj.

utorok 12. novembra 2013

Divný deň

Kráčam hore Lonsdale. Predo mnou stúpa cesta plná áut vezúcich ľudí z práce. Stúpa a mizne v mieste kde sa les pretína s čiernymi mrakmi. Za Stanley Parkom práve zapadá slnko a aspoň na chvíľu ma vytrhne z bordelu čo mám v hlave. Celá ulica sa na okamih začervená. Pri takej farbe majú aj rúže iránskych predavačiek iba farbu pleti. Posledné listy starostlivo strihaných kanadských javorov už vyčerpali všetky povolené odtiene a čakajú na odlet. Padne pár kvapiek, ale na viac táto jeseň nemá. Nikto tu na nič nemá. Ani Tony na kávu, ani domy na poriadne ploty, ani šéf na poriadne vysvetlenie.

V stredu ma vyrazili z roboty. Neviem prečo. Vraj sa rozhodli nechať ma ísť. Tak znie doslovný preklad. Nemám v tom hľadať nič osobné. Šéf sa o mne vyjadril, že som dobrý programátor, ale mám sa viac snažiť dotiahnuť veci do konca. Ale že to vôbec nijak nesúvisí s mojím vyhodením. A vraj to nemám nazývať vyhodenie. Bolo to len ukončenie pracovného pomeru. Dostal som obálku so šekom a niečo ako zápočtový list. Tak som sa teda obliekol nazad do goráču a celý vyhúkaný som nečakane skoro opäť šliapal do pedálov.

Túto noc som málo spal. Vstal som pred šiestou keď Zuzka odišla. Zožral som všetko sladké čo som videl a začal programovať. Aj keď mi celé detstvo bolo tlačené do hlavy, že nemám sedieť za tou obrazovoku, aj keď na mňa kamaráti zazerajú, že po práci sa zase idem hrbiť k laptopu, aj keď som socka, mňa to baví. Nie je to ani cool, ani eko, bio, enviro ani socio. Koľko rodičov prosí deti aby viacej cvičili na klavíri? Ale ktorí sa tešia z toho keď ich ratolesť napíše prvú rekurziu, ktorej nepretečie stack? Najťažšie na programovaní je nájsť pochopenie medzi najbližšími.

S veľkou nevôľou som sa o pol desiatej doondil na seabus. Ako pacman požierajúci úsmevy som sa predrel pravými uhlami optimálnej cestnej siete, aby som mohol ďalších 10 minút zabiť v spoločnosti tradične surreálnej lovkyni životopisov. Starbucks sa ako dejisko tejto absurdnej bakelitovej pretvárky náramne hodí. Vycvičený Pokecom som ju v preplnenej kaviarni spoznal hneď. Takú hrubú vrstvu púdru nosí málokto. Nevyčítam jej to. Tá profesia si to rozhodne vyžaduje. Majstrovské umenie spočíva v porovnaní skratiek nachádzajúcich sa v životopise uchádzača so skratkami v danej pracovnej ponuke. Ak sa tam nachádza zhoda, uchádzač je vhodný. Nevyhnutná zručnosť je potajme vylievať litre kávy, tak ako to robia skúsené kurvy so šampusom. Ani som nestihol dopiť malé preso a bola preč. Sama sa unavila náruživým rozprávaním sa so sebou. Zlaté dievča.

Presunul som sa do Tree House na Granville, kde vraj majú najlepší cheesecake v meste. Ani bohovi. Pudingová brečka. Keď Carl prišiel za mnou, tešil som sa čítaním programátorskej poézie od Martina Oderskeho. Dokonalé jednotné rozhranie na prácu s kolekciami v jazyku Scala. Plesol ma po pleci a šli sme do čínskej štvrte. Tentoraz ma zaviedol do bistra na aké ani Kuchajda nemá. Chcel začať haďou polievkou, ale kamarátsky som mu naznačil, že hady som mal včera. Dnes radšej len prasa. Konečne som mal obed, ktorému verím, že je čínsky. Rozprával ako je pod tlakom. Pol roka chodí s frajerkou a už rodičia z oboch strán chcú svadbu. Kým ale pre ňu nemá byt, tak z toho nič nebude. Keď sme dojedli sa ma spýtal, či sa môže za mňa pomodliť. Nasledovalo úprimne dojímavé prosenie Boha, aby mi dal prácu. Tomu ale predchádzalo vysvetlenie, že som dobrý človek. Keby to ten Boh náhodou ešte nevedel. Potom za mňa zaplatil obed. Po stretnutí s gumenou pískacou mončiči to bolo čisté a povznášajúce ako kačička vo vani.

Zuzke som nestihol navariť sľúbené cestoviny, tak som jej aspoň na trhu kúpil polievku. Musela byť o hodinu dlhšie v práci. To nie je dobré. Slnko rýchlo zapadlo. Prinútil som sa ešte ísť behať, ale teraz už som na odpadnutie aj ja.

streda 30. októbra 2013

Tekvice a hmla

Všade sú tekvice. Na dvore, za plotom, v okne, na schodoch, pri dverách. Aj teraz sa na mňa jedna škerí. Sa jej svieti keď na ňu neprší, ale kanadské javory už tak suché nie sú. Október bol výnimočne bez dažďa, robili sa nevídané hmly. Mesto bolo v oblakoch, len špičky najvyšších domov z nej trčali. Hmla sa prevalila cez brucho Stanley Parku, aby hneď podliezla Lions Gate Bridge. Radosť jazdiť do práce. Ale vyzerá, že už je tomu koniec.
Vnútro tekvice je nasekané, uvarené, vychladené, zamrazené a čo ja viem čo ešte. Bude na mesiac. A ďaľšia čaká na rozbabranie. Halloween tu prežívajú celkom vážne. Domy sú náležite vyzdobené. V záhradách pribudli hroby, kostry, Frankensteiny, duchovia a tekvice, ak som ich ešte nespomenul. Zatiaľ u mňa vyhráva dom v Lynn Valley s obrovskými pavúkmi. Zadné nohy pavúka boli pri zemi a prednými sa dotýkal komína. V noci mu oči svietia na červeno. Zuzka mi píli uši lebo chce ísť na Halloweensku párty, ale zistilo sa, že nepoznáme nikoho kto by šiel. Ja za ožratú tekvicu nikam nejdem.
Zuzka pustila dedka k vode. Už ju nebavilo počuvať jeho halucinácie a prepisovať ich do počítača. Angličtinu má lepšiu ako on a hlavne to za to nestojí. Namotala inú chuderu nech to za ňu vezme. Tá je teraz štastím vraj celá bez seba. A dedko tiež. Tak to sme teda všetci. Asi s ním konečne nejaká vliezla do jacuzzi. Hlavne že už nemusím každý štvrtok počúvať Zuzkine traumy.
Mňa zatiaľ nevyhodili. To je pozitívne. Pred dvoma týždňami som im šikovne zmazal zopár tabuliek. Gambleri museli mať hlavy plné smútku. Ešte že sme trápna malá firma s dvoma zákazníkmi. Každý pondelok nám slečna na bicykli prinesie do práce krabicu plnú organického ovocia. Banány, jablká, pomaranče, hrušky. Kus za dolár. Na faktúre je pri každom druhu napísané v kilometroch ako ďaleko boli vypestované. Tu sa okrem toho, že je niečo organic (bio) dbá aj na to, aby to bolo lokálne. Lenže lokálne je tu 500km. Raz do mesiaca nám firma zaplatí obed. Väčšinou si dám sushi.
Zuzka veľa pracuje. Vstáva o piatej ráno lebo o šiestej už musí byť kaviareň otvorená. Občas vstanem s ňou a pomôžem jej vyložiť stoly na terasu. Za odmenu dostanem čaj a zvyšky z minulého dňa. Chýba jej spánok a nevládze. Na ďaľší mesiac si skúsi vybaviť lepšie šichty. Aj sa jej prihovoril nejaký kaviarnik, že by ju chcel zamestnať, ale nejako to nevyšlo. Vytlačil som jej životopisy a zase ich pôjde rozniesť po reštauráciách. O mesiac ideme do Seattlu na maratón. Ja celý, Zuzka polku. Idú s nami aj Matej, Danka a malý Vinco. Teraz veľa behám, prestal som liezť. Keď veľa behám, veľa žeriem. Tekvicu.
Po večeroch programujem. Práve som dokončil celkom dobrý programátorský kurz vedený univerzitou v Lausanne. Dostanem krásny diplom. O chvíľu začne ďalší kurz. Nech nie je nuda. Okrem toho som spravil stránku na pomoc tým, čo sa budú chcieť dostať do Kanady tak ako my. Nazval som ju neurotická Zuza lebo tá stránka každých 59 sekúnd skontroluje zadanú stránku či sa na nej niečo zmenilo a ak áno, tak používateľa upozorní zahraním dákej rezkej piesenky. Pomerne neurotický program. http://neuroticsue.com/
Ilya, majiteľ bytu v ktorom bývame, nás pozval na večeru do neďalekej gréckej taverny. Prišla aj jeho žena Zsuzsa. Obaja sú zrejme Židia. On je pôvodom Rus, ona z Temesváru. Spoznali sa v Izraeli, ale v Kanade sú už 30 rokov. Robí finančného poradcu. Zajtra k nám poslal nejakého poisťovacieho experta lebo keď prerábali balkóny, tak nám zatieklo a mali sme čvachtavý koberec. Dokopy sa nič nestalo, len robí zmätky. Metallica natočila film s koncertom v uliciach Vancouveru. Boli sme na tom v 3D kine. Celkom sranda, ale už som na to starý. http://www.youtube.com/watch?v=N4IhWJ8r7_4

nedeľa 15. septembra 2013

Javorové listy žltnú

Vo Vancouveri sa začína horšiť počasie. Prší viac a viac. Sedím na izbe v hoteli pri Lake Tahoe v Kalifornii. Zvyšok firmy buď pije a hrajú kocky o peniaze, pozerajú americký futbal alebo sú na izbe. Leteli sme do San Francisca a odtiaľ sme šli busom. Je to tu taká polopúšť. Teplo a sucho, aj keď sme celkom vysoko a okolo sú ihličnaté lesy. Dnes som bol behať. 24 km cez kopce. Pôjdem skoro spať.

Zuzka už mesiac pracuje v kaviarni Blenz u nás v North Vancouveri hore na 15tej ulici. Robí za kasou, pripravuje všakovaké kávy, zapeká chleby a vynáša smeti. Často vstáva o piatej, aby mohla o šiestej otvoriť. Už sa pozná so stálymi zákazníkmi. Mzdu má minimálnu, ale zase dostane sprepitné, čo je aj 20 dolárov za deň. Keď má voľno, tak ide za dedom do Kitsilana. Dedo je starý hyperaktívny Maďar, ktorý potrebuje pomoc s písaním článkov. Tak Zuzka chodí k nemu a prepisuje do počítača.

Cez víkend sme boli v divadle na troch krátkych predstaveniach v rámci festivalu Fringe. Dve boli fajn, jedno úplná sprostosť. Festival je na peknom ostrove Granville Island v centre. Je to zvláštne miesto kde je tradičné trhovisko, umelecká univerzita a medzi nimi betonáreň. Okolo sú malé obchody remeselníkov, reštaurácie, telocvičňa. Onedlho začne veľký filmový festival, to bude určte dobré.

Na väčšom výlete sme boli asi iba v Okanagan valley. Kamaráti Matej, Danka a malý Vincent nás vzali so sebou. Išli sme z Vancouveru na východ, spali sme v stanoch. Stačí prejsť pár stoviek kilometrov a charakter krajiny sa úplne zmení. Z nekonečnej zelene ihličnatých pralesov sa stane vysušená krajina plná ovocných sadov, viníc a teplých jazier. Príjemná zmena. Väčšinu času sme síce presedeli v aute, ale tu to ináč nejde. Vzdialenosti sú veľké. Nakúpili sme vrecia jabĺk, krabicu broskýň a vrátili sa nazad.

piatok 13. septembra 2013

Návod na Vancouver

Pokúsim sa napísať zopár dobre mienených rád pre tých, čo sa rozhodli prísť na nejaký čas žiť do Vancouveru. My sme sem so Zuzkou prišli v apríli 2013 cez IEC working holiday visa. Získať tieto víza je na samostatný román, ale treba byť vlastne len v správny čas na internete a vyklikať pár formulárov. V našom roku bolo voľných miest 315 a minuli sa za tri hodiny. Naprogramoval som si robota, ktorý každú minútu skontroloval stránku IEC či sa už registrácia začala, a ak áno tak mi zvesela zahral do tanca čosi od Andreja Šebana.

Letenky

Leteli sme Lufthansou z Viedne cez Frankfurt, ale najlacnejšie lety vyzerajú byť z Budapešti do Seattlu. Môj obľúbený vyhľadávač letov: http://matrix.itasoftware.com/ Departing from dajte "VIE, PRG, BUD" a destination "SEA, YVR".

Internet

Bez internetu sa nedá nič. Koniec sveta sa blíži. Na začiatok úplne v pohode stačí notebook a free wifi v kaviarňach. Starbucks a Waves Coffee ho majú asi všade. V našom hosteli bolo pripojenie nepoužiteľné. Odporúčam jeden notebook pre každého ak ste viacerí. Keď už máte net, môžete začať vybavovať veci.

SIN, BCID

Social Insurance Number je číslo sociálneho poistenia a treba ho vybaviť. Stačí len nájsť najbližší úrad a niečo podpísať. SIN je asi najdôležitejšie číslo v severnej Amerike a veľa vecí bez neho nejde. Čiže to je dobré mať čo najskôr. BCID je niečo ako občiansky preukaz. Nie je nutný, ale nemusíte potom všade nosiť pas a môže sa zísť keď sa treba niekde preukázať alebo dať zálohu. Napríklad pri kúpe SIM karty do mobilu. Menší problém je, že tieto preukazy obvykle posielajú na adresu trvalého pobytu, ale zrejme ešte žiadnu nemáte. Takže jednu kartu nám poslali do hostela a pre druhú som si prišiel na úrad. Zuzka si ju pre zmenu nechala poslať na centrálnu poštu.

Banka

V porovnaní so Slovenskom tu sú v praveku. Medzibankový prevod je drahý luxus, všetko sa robí cez šeky. My máme jeden checking account v CIBC a k tomu dve debetné VISA karty. Zo Slovenska sme si doniesli spolu 9000 EUR v hotovosti, ktoré sme zamenili u miestneho Pakistanca za oveľa lepší kurz ako v banke. Dokonca priamo v banke nám povedali, nech to nemeníme u nich. Je to troška napínavé, ale čísla nepustia. Celkom rozšírená lacná banke je TD Canada Trust.

Mobil

V porovnaní so Slovenskom tu je zopár dôležitých rozdielov. V Kanade sa platí aj za prichádzajúce hovory a SMSky, CLIP stoji asi 5 dolárov na mesiac, pokrytie signálom je celkom malé (alebo Kanada je celkom veľká). Tiež majú rôzne ceny pre lokálne hovory, čiže stačí ísť do dediny za Vancouver a už je volanie drahšie. Operátori sú napríklad Rogers, Virgin. My máme Bell.

Bývanie

Na prvé dva týždne sme si zarezervovali hostel C&N Backpackers Hostel na Main street. Hneď po príchode sme začali zhánať prenájom. Najdôležitejšia stránka v Kanade je craigslist.ca Tam sa dá nájsť čokoľvek. Ak sa v inzeráte píše 1 bedroom, tak sa myslí samostatná spálňa. Čo zmanená, že v byte je ešte obývačka. My sme našli prízemný byt v North Vancouveri za 895 CAD mesačne. To je celkom lacné. Elektrina nás vyjde asi 50 CAD na dva mesiace. North Van odporúčam, je to príjemná dedina. Seabusom sa dá dostať do centra za 15 minút. Cool štvrť je Kitsilano, pekné pláže. Domáci internet sme si dali od Telus za 40 CAD mesačne, druhý veľký provider je Shaw. Telku nemáme, sme príliš vyberaví.

Zariadenie

Craigslist je určite dobrý zdroj použitých vecí. My sme základ kúpili v QIC. Veľmi populárne tu sú thrift stores armády spásy. Second-hand oblečenie, nábytok, spotrebiče, riady, športové veci, ... Veci tam stoja doslova pár dolárov. Mixer 4 doláre, žehlička 6 a podobne. Podobných predajní je celkom dosť, napríklad na West Broadway v Kitsilane. Časté sú tiež garage-sale alebo yard-sale. Ľudia sa často sťahujú a keď odchádzajú, tak sa potrebujú zbaviť vecí. Prí kúpe vecí asi treba myslieť na to, že ak to raz kúpim, tak onedlho to zase budem musieť predať. Posteľ máme len obyčajný kovový rám za 50 CAD a na ňom niečo ako rošt s matracom za ďalších 60 dolárov. Stôl s dvoma stoličkami sme kúpili za podobnú sumu.

Doprava

Bez auta je tu ťažko. V meste ho netreba vôbec, ale ak chcete ísť mimo, tak potom stopom. To je zase celkom fajn, ľudia sú milí a stopárov berú. Medzimestské autobusy sú šialene drahé. Nedám 50 dolárov za 20 km cestu. Do práce chodím na bicykli. Kúpil som starú rachotinu za 60, ale stačí. Na tréning je železo lepšie ako karbón. Použité auto sa mi kupovať nechcelo, ale vraj sú lacné.

Práca

Všetky druhy prác sa dajú nájsť na craigsliste. Asi vždy je dobré mať kompletný profil na LinkedIn a Monsteri, ale pre jednoduché práce za minimálnu mzdu (10,25 CAD/hod) je to asi jedno. Ja som programátor, to je kategória sama o sebe. Veľa ľudí robí landscaping, záhradkárske práce. Platia viac, Zuzka mala 15 dolárov na hodinu, ale je to fyzická robota a vo Vancouveri veľa prší. Doneste si goráč. Treba si vytlačiť životopisy, aktívne chodiť po meste a rozdávať ich kade tade. Rozprávam o tom, ako keby som to robil. Povedal by som, že ak si nájdete prácu za dva mesiace, tak to je fajn. Treba byť trpezlivý a vytrvalý.

Náklady na život

Nech robíme, čo robíme, my dvaja minieme mesačne asi 2000 - 2500 dolárov. A to si jedlo pripravujeme sami, nepoužívame mestskú dopravu, šetríme kde sa dá. Takže treba si doniesť nejaké úspory na začiatok.

Počasie

Keď už nie je o čom, tak aspoň o počasí. Počasie je tu stabilné. Buď stabilne prší alebo svieti slnko. V apríli prestane pršať a je naozaj pekne asi do októbra. Potom vraj začne pršať a až do ďalšieho roka neprestane. Zima je mierna, nemrzne.

streda 31. júla 2013

Leto v Kanadsku

Sedím v práci a čakám na švéda Pettera aby mi s niečím pomohol. Dnes je posledný deň v práci pre lezca Romà. Ide nazad domov do Andory. Teda vlastne do Švajčiarska, chce si tam nájsť prácu a žiť tam. Žil tu dva roky. Prišieal ako my na working holiday víza, predĺžil si ich ako young professional. Večer ideme na pivo. Celá firma ide na večeru, ale ja odmietam dať 30 dolárov za all-you-can-eat. Socka.

Leto vo Vancouveri je stabilné. Už vyše mesiaca tu ani trocha nezapršalo, poobede sa nerobia búrky, žiadne fronty. Až podozrivo predvídateľné. Dá sa chodiť pohodlne na bicykli. Odpadol mi pedál na moste. Musel som každých 300 metrov rukami doťahovať matku, aby som sa vôbec dostal k najbližšiemu obchodu s bicyklami. Tam mi šéf oznámil, že mi nepožičia kľúč, lebo že takých ako ja tam má stovky denne. Tak som mu pekne po slovensky vynadal a pomaly sa posúval ďalej do práce. Včera sa mi to stalo zase, tak som už zainvestoval a kúpil si ten kľúč.

Stanujeme vo veľkom. Začali sme štvordňovým výletom na Vancouver island. Túra sa nazýva Juan de Fuca. Už len dopraviť sa na miesto bolo únavné. Vstávali sme o šiestej, potom kompa, skytrain, autobus, kompa, autobus, autobus, stop, stop. Museli sme stopovať. Najprv nás vzala miestna naturálna jogínka, potom dvaja zhúlení výrastkovia. Samotná túra ide po pobreží Tichého oceána z dediny Jordan River po Port Renfrew. Stále hore a dole a stále v blate. Veľa blata. Po členky nie je veľa. S batohom na štyri dni je to veľká zábava. Večer stanujeme na pláži, prevárame vodu z potoka, prežúvame musli. Po troch nociach som už mal naozaj dosť. Nazad sme sa dostali pohodlne. Len čo sme vyšli z lesa nám hneď zastavili dve baby idúce z nejakého festivalu a vzali nás rovno na kompu do Nanaima. Z Nanaima pochádza lepkavá jazzová diva Diana Krall. Celú cestu kecali o chlapcoch, ale bolo mi to už jedno. Prechádzali sme cez rodisko Pamely Anderson. Významná to diera s príznačným názvom Ladysmith.

Keďže málo prší, tak aj buriny málo rastú. Zuzka nemá moc práce, tak na 3-4 dni týždenne. Kamarátka Barbora, s ktorou spolu pracujú, odchádza, tak na ňu zostane viacej roboty. Landscaping je ale v lete najslabší. Už si začala vážne hľadať inú prácu. Chodí po kaviarňach, obchodoch, rozdáva životopisy a úsmevy na všetky strany.

Alan Formánek, s ktorým sme sa zoznámili už na Slovensku, nám požičal svoj Mercedes. Alan v Bratislave organizuje festival Hory a mesto, žije pol roka na Slovensku, a potom pol roka vo Vancouveri. To je teda život. Ten festival vlastne začal vo Vancouveri, neskôr ho priniesol do Bratislavy. Jeho auto je taktiež osobnosť. Svoj život započalo v roku 1984 a jazdí aj na rastlinný olej. Preto dostalo meno George Oilwell.

Ďalšia stanovačka bola krátka. Vybehli sme k Wedgemount lake. Pekné ľadovcové jazero obkolesené žulovými horami. Večer nás žral hmyz. Nielen komáre ale aj kadejaké štipľavé muchy a ovady. To je tu celkom blbé. Fakt to pije krv. Nedá sa večer pekne sedieť pri stane a pozerať západ slnka. Cestou nazad sme sa zastavili vo Whistleri, v svetoznámom športovom stredisku. Vraj druhé najdrahšie lyžovanie na svete. Denný lístok za 120 dolárov. Je tam nekonečne veľa možností na športovanie. Aj v lete je mesto plné bajkerov, longboard, skateboard, snowboardistov, bežcov. Samotná dedina vyzerá ako Aupark v lese. Všade stromy a všade drahé obchody. Zvláštna zmes pohodlných turistov a špinavých polobezdomoveckých športovcov. Pripomenulo mi to Zermatt. Večer sme ešte šli na bicykle a zabehli si kolečko okolo Stanley Parku. Potom som mal ďalšie tri dni svalovicu.

Petter stále nechodí, tak píšem ďalej. Minulý víkend sme boli na ľadovci. Zuzka ešte predtým nebola. Mačky a cepíny som požičal v MEC, lano som kúpil v lezeckom centre za 5 dolárov. Je to staré vyradené lano. Nechcel mi ho týpek predať, že jedine tak na vešanie prádla alebo priviazanie kravy. Ale nie pre ľudí. Neviem čo stresuje. V sobotu sme mali budíček pred šiestou, o ôsmej sme už naťažko šlapali. Bolo toho celkom dosť. Asi 20km a prevýšenie 1700m. Nikoho sme nestretli. Bolo to podozrivé. Stan sme postavili na ľadovci v obkolesení trhlín serakov a skál s výhľadom na západ. Romantika. Zuzka nespala. Bála sa, že na nás niečo spadne. Neexistuje. Ráno zničená po prebdenej noci vyhlásila, že nikam nejde. O hodinu už bola pekne naviazaná a mohli sme začať šlapať. Nebolo to príjemné. V noci tu nemrzne, a tak je sneh rozmočený. Hneď úvodný svah bol celkom strmý a dlhý. Potom sme museli hladať cestu pomedzi trhliny. Nakoniec sme sa dostali k záverečnej trhline kúsok pod vrcholom, ktorý sme chceli dosiahnuť, ale tá už bola moc nebezpečná. Veľká a nad ňo strmý, premočený nestabilný sneh. Nemali sme žiadnu výbavu na zaistenie, skrutky, boty boli mäkké, zle sa stálo na predných hrotoch. Ja viem, výhovorky. A ešte k tomu si Zuzka aj trochu poplakala. Tak sme spravili fotku a pomaly začali zostupovať. Vrátili sme sa k stanu, všetko zbalili a začali utekať smerom k autu. Okolo nás začali vznikať búrky, tak som sa nevedel dočkať kedy už budeme preč z hrebeňa. Zuzka sa ešte pre istotu troška prepadla jednou nohou do trhliny. Nech má poriadny zážitok. Meďák nechcel naštartovať keď sme sa k nemu polomŕtvi doplazili. Otvoril som kapotu, dotiahol svorku na baterke a zase šlapal ako nemecké hodinky. Dnes je streda a ešte stále mám slušnú svalovicu. Ďalší víkend má konečne pršať, tak asi by som zvolil niečo relaxačnejšie.

Tento mesiac sme minuli asi najmenej zatiaľ. Podarilo sa nám dostať pod 2300 dolárov. Prestali sme kupovať veľa ovocia. Idem si v mikrovlnke prihriať obed čo mi Zuzka pripravila. Niečo z červenej šošovice, tarhoňa. Potom káva z kapsule a budem ďalej čakať na Pettera.