Leto v Kanadsku

Sedím v práci a čakám na švéda Pettera aby mi s niečím pomohol. Dnes je posledný deň v práci pre lezca Romà. Ide nazad domov do Andory. Teda vlastne do Švajčiarska, chce si tam nájsť prácu a žiť tam. Žil tu dva roky. Prišieal ako my na working holiday víza, predĺžil si ich ako young professional. Večer ideme na pivo. Celá firma ide na večeru, ale ja odmietam dať 30 dolárov za all-you-can-eat. Socka.

Leto vo Vancouveri je stabilné. Už vyše mesiaca tu ani trocha nezapršalo, poobede sa nerobia búrky, žiadne fronty. Až podozrivo predvídateľné. Dá sa chodiť pohodlne na bicykli. Odpadol mi pedál na moste. Musel som každých 300 metrov rukami doťahovať matku, aby som sa vôbec dostal k najbližšiemu obchodu s bicyklami. Tam mi šéf oznámil, že mi nepožičia kľúč, lebo že takých ako ja tam má stovky denne. Tak som mu pekne po slovensky vynadal a pomaly sa posúval ďalej do práce. Včera sa mi to stalo zase, tak som už zainvestoval a kúpil si ten kľúč.

Stanujeme vo veľkom. Začali sme štvordňovým výletom na Vancouver island. Túra sa nazýva Juan de Fuca. Už len dopraviť sa na miesto bolo únavné. Vstávali sme o šiestej, potom kompa, skytrain, autobus, kompa, autobus, autobus, stop, stop. Museli sme stopovať. Najprv nás vzala miestna naturálna jogínka, potom dvaja zhúlení výrastkovia. Samotná túra ide po pobreží Tichého oceána z dediny Jordan River po Port Renfrew. Stále hore a dole a stále v blate. Veľa blata. Po členky nie je veľa. S batohom na štyri dni je to veľká zábava. Večer stanujeme na pláži, prevárame vodu z potoka, prežúvame musli. Po troch nociach som už mal naozaj dosť. Nazad sme sa dostali pohodlne. Len čo sme vyšli z lesa nám hneď zastavili dve baby idúce z nejakého festivalu a vzali nás rovno na kompu do Nanaima. Z Nanaima pochádza lepkavá jazzová diva Diana Krall. Celú cestu kecali o chlapcoch, ale bolo mi to už jedno. Prechádzali sme cez rodisko Pamely Anderson. Významná to diera s príznačným názvom Ladysmith.

Keďže málo prší, tak aj buriny málo rastú. Zuzka nemá moc práce, tak na 3-4 dni týždenne. Kamarátka Barbora, s ktorou spolu pracujú, odchádza, tak na ňu zostane viacej roboty. Landscaping je ale v lete najslabší. Už si začala vážne hľadať inú prácu. Chodí po kaviarňach, obchodoch, rozdáva životopisy a úsmevy na všetky strany.

Alan Formánek, s ktorým sme sa zoznámili už na Slovensku, nám požičal svoj Mercedes. Alan v Bratislave organizuje festival Hory a mesto, žije pol roka na Slovensku, a potom pol roka vo Vancouveri. To je teda život. Ten festival vlastne začal vo Vancouveri, neskôr ho priniesol do Bratislavy. Jeho auto je taktiež osobnosť. Svoj život započalo v roku 1984 a jazdí aj na rastlinný olej. Preto dostalo meno George Oilwell.

Ďalšia stanovačka bola krátka. Vybehli sme k Wedgemount lake. Pekné ľadovcové jazero obkolesené žulovými horami. Večer nás žral hmyz. Nielen komáre ale aj kadejaké štipľavé muchy a ovady. To je tu celkom blbé. Fakt to pije krv. Nedá sa večer pekne sedieť pri stane a pozerať západ slnka. Cestou nazad sme sa zastavili vo Whistleri, v svetoznámom športovom stredisku. Vraj druhé najdrahšie lyžovanie na svete. Denný lístok za 120 dolárov. Je tam nekonečne veľa možností na športovanie. Aj v lete je mesto plné bajkerov, longboard, skateboard, snowboardistov, bežcov. Samotná dedina vyzerá ako Aupark v lese. Všade stromy a všade drahé obchody. Zvláštna zmes pohodlných turistov a špinavých polobezdomoveckých športovcov. Pripomenulo mi to Zermatt. Večer sme ešte šli na bicykle a zabehli si kolečko okolo Stanley Parku. Potom som mal ďalšie tri dni svalovicu.

Petter stále nechodí, tak píšem ďalej. Minulý víkend sme boli na ľadovci. Zuzka ešte predtým nebola. Mačky a cepíny som požičal v MEC, lano som kúpil v lezeckom centre za 5 dolárov. Je to staré vyradené lano. Nechcel mi ho týpek predať, že jedine tak na vešanie prádla alebo priviazanie kravy. Ale nie pre ľudí. Neviem čo stresuje. V sobotu sme mali budíček pred šiestou, o ôsmej sme už naťažko šlapali. Bolo toho celkom dosť. Asi 20km a prevýšenie 1700m. Nikoho sme nestretli. Bolo to podozrivé. Stan sme postavili na ľadovci v obkolesení trhlín serakov a skál s výhľadom na západ. Romantika. Zuzka nespala. Bála sa, že na nás niečo spadne. Neexistuje. Ráno zničená po prebdenej noci vyhlásila, že nikam nejde. O hodinu už bola pekne naviazaná a mohli sme začať šlapať. Nebolo to príjemné. V noci tu nemrzne, a tak je sneh rozmočený. Hneď úvodný svah bol celkom strmý a dlhý. Potom sme museli hladať cestu pomedzi trhliny. Nakoniec sme sa dostali k záverečnej trhline kúsok pod vrcholom, ktorý sme chceli dosiahnuť, ale tá už bola moc nebezpečná. Veľká a nad ňo strmý, premočený nestabilný sneh. Nemali sme žiadnu výbavu na zaistenie, skrutky, boty boli mäkké, zle sa stálo na predných hrotoch. Ja viem, výhovorky. A ešte k tomu si Zuzka aj trochu poplakala. Tak sme spravili fotku a pomaly začali zostupovať. Vrátili sme sa k stanu, všetko zbalili a začali utekať smerom k autu. Okolo nás začali vznikať búrky, tak som sa nevedel dočkať kedy už budeme preč z hrebeňa. Zuzka sa ešte pre istotu troška prepadla jednou nohou do trhliny. Nech má poriadny zážitok. Meďák nechcel naštartovať keď sme sa k nemu polomŕtvi doplazili. Otvoril som kapotu, dotiahol svorku na baterke a zase šlapal ako nemecké hodinky. Dnes je streda a ešte stále mám slušnú svalovicu. Ďalší víkend má konečne pršať, tak asi by som zvolil niečo relaxačnejšie.

Tento mesiac sme minuli asi najmenej zatiaľ. Podarilo sa nám dostať pod 2300 dolárov. Prestali sme kupovať veľa ovocia. Idem si v mikrovlnke prihriať obed čo mi Zuzka pripravila. Niečo z červenej šošovice, tarhoňa. Potom káva z kapsule a budem ďalej čakať na Pettera.