Teším sa, že ma vyhodili. Nová práca je lepšia. Oveľa lepšia. Vlastne som o takej práci ani nesníval. Presne kvôli takejto robote som šetril každý jeden cent od kedy sme sem prišli. Len aby som mohol po príchode na Slovensko čo najdlhšie robiť to, čo robím teraz. A ešte ma za to aj platia. Hmm. Po večeroch som sa učil Scalu, Linux, Play Framework, Amazon Web Services, robil som kurzy, išiel na zopár miestnych prezentácii. Len tak, lebo ma to bavilo, ale nevidel som v tom nejaké uplatnenie. A potom som prišiel na pohovor kde sa zistilo, že potebujú presne to, čo som vymenoval. Presne to isté. Ešte aj tie isté kurzy robia. Dokonca sa pozreli na moje open source projekty na GitHube a mali na ne nejaké otázky. Myslel som si, že sa mi sníva. A aby to nebolo všetko, tak ma prijali ako kontraktora, čiže aj dovolenky môžem mať koľko chcem. Založil som niečo ako živnosť. Stačil jeden telefonát a aj ten bol zbytočný. Zaregistrovať sa treba až po prvých zarobených $30000. V Kanade môže každá fyzická osoba vystaviť faktúru.
Firma kde pracujem patrí pod Dominion Enterprises. Teraz robím stránku boats.com. Babrem sa lodičkami. Šéf je vymakaný biely juhoafričan s holandským menom. Typické. Kolegovia sú dosť exoti zozbieraní z celého sveta. Tiež Vancouversky typické. Navyše sa tu silne využíva Google Hangout a aj samotný náš programátorský team je roztrúsený po planéte. Vancouver, Seattle, Rio de Janeiro, Norfolk, Toronto. Dvaja kolegovia za počítačmi nesedia ale stoja. Celý deň. Vraj im je to tak lepšie. Máme kvalitný stolný furbal a každý piatok ráno sa robia wafle. Je oficiálne zakázané pracovať viac ako osem hodín denne. Ešte som nevidel ani náznak nejakej ostrejšej výmeny názorov. Som zvedavý ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Alanovi medzičasom definitívne zomrel Mercedes. Odpadol mu výfuk a už sa asi do neho neoplatí dať ani cent. Kúpil si novú Hondu Civic a teší sa. Aj barle sa mu tam zmestia. Včera sme boli v miestom pajzli Rusty Gull zapiť maratón. Vancouverský pajzel to nie je ako Vanesa alebo Sedliak. Skôr pajzel ako Irish pub. Ešte aj to reggae tam bolo naživo. Ale roznášať pivo v litrových plastových džbánoch je fakt sedlácke.
Do Seattlu sme vyrazili v sobotu na obed spolu s Matejom, Dankou a jeden a polročným milým hajzlom Vincom. Pol roka počúvam akí sú americkí pohraničníci drsní a oni si tam po sebe hádzali papierové guličky. Trocha sme sa prešli po meste, navštívili slávny Public Market a samozrejme prvý Starbucks. Zuzka s Matejom vyštartovali na polmaratón ešte za tmy o pol ôsmej, ja o 45 minút neskôr na celý. Pred štartom nám dievčina krásne zaspievala hymnu. Celkom ma to dojalo. Možno by bol aj náš národ troška veselší keby sme mali hromy a blesky v dure (a 7/8 takte).
Beh sa ale vyvíjal skôr smutnejšie. Vybehol som sťaby laň tempom asi o 10 sekúnd na km rýchlejším ako som chcel. Však prečo nie. Najprv hore, potom dole, hore na most, tunel. Zase most, ale už s vetrom, nazad cez most. Potom úplne na koniec sveta popri mori a zase nazad. Keď som konečne začal cítiť, že už chvíľu bežím, tak sa cesta začala dvíhať. A sakra. Išla aj dole, ale potom zase hore a riadne. Proste do cieľa som došiel s pár sekúnd horším časom ako som mal pred rokom v Košiciach. Ešte aj v cieli mi jedna teta povedala, že vidí smútok v mojich očiach. Ale aby som sa potešil, tak som trocha poprekrúcal výsledky. Víťaz mal čas 2 hodiny 37 minút, čo je o 20% horší čas ako mal víťaz v Košiciach. Čiže dá sa celkom reálne predpokladať, že trať je o 20% ťažšia. A teda ak by som s rovnakým úsilím bežal teraz v Košiciach, tak by som mal 3 hodiny 19 minút! No. Ehm. Lenže mám 3:50. Nič to. Nabudúce. Zuzka sa zlepšila o 3 minúty a to moc nebehala. Takže vlastne sa zlepšila ešte viac ako ja.
Pred chvíľou som kúpil letenku Zuzkinej sestre. Príde na mesiac v januári. Plán je ísť s Alanom a Simonou stanovať na Havaj. Uvidíme, čo z toho bude. Alan má veľa práce s festivalom. Ale Havaj je Havaj.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára